Za dávnych, pradávnych čias bol na mieste dnešného bytčianskeho zámku hrad, ktorý zo všetkých strán obtekali prudké a široké vážske vody. Kedysi za tých dávnych dáven bývali tam hradný pán a hradná pani, ktorí sa mali radi ako pes a mačka. On bol skupáň a grobian. Keď mu pre dačo mucha sadla na nos, nepoznal otca, mater. Ona bola striga. Išla zaňho len preto, lebo sa chcela zmocniť jeho bohatstva.

Ej, ale trafila kosa na kameň! Čoskoro ju celú skrz-naskrz previdel a začal sa mať na pozore. Nielenže si starostlivo zamykal peňažné truhlice, ale dozeral aj na komoru a na kuchyňu. Mohla variť len to, čo sa mu zachcelo, a len toľko, koľko povolil. A aby jej nezišlo na um inak ho okrádať, prikázal sluhom, aby nepúšťali do hradu nijakých obchodníkov ani priekupníkov. Ani z hradu sa nesmelo nič vyniesť alebo vyviezť bez jeho súhlasu.

Pravdaže, pri takýchto poriadkoch hradná pani mala len to, čo si do hradu priniesla. A pretože s takýmto údelom nebola spokojná, kade chodila, tade rozhutovala, čo mužovi urobiť, ako sa mu vypomstiť tak, aby nevedel, skade vietor fúka. Všeličo robila, veď bola striga, ale on bol taký obozretný, že jej zavčasu na všetko prišiel a potom ju bez milosti trestal. Raz, keď mu bola namiesto údených medvedích labiek dala na tácňu potuchnuté stehná zo starého capa, dal ju dokonca na dereš natiahnuť.

Ponižovaného pána, aj keď je veľkomožný, služobníctvo neveľmi poslúcha. Teda ani hradná pani nebude môcť vyčíňať za jeho chrbtom. Ak aj niečo proti jeho vôli rozkáže, neurobia. A prezradia mu to. To si aj ona náležite uvedomila, preto sa rozhodla nečakať na nové poníženie. Na najbližšom stridžom rákoši, v ktorejsi tmavej doline Veľkého Javorníka, poprosila strigy, aby jej pomohli.

Dali hlavy dohromady a poradili. V Čertovom potoku sú ryby, ktoré vyzerajú ako pstruhy. Ani skúsené oko hradného rybára ich nerozozná. Ak teda bytčiansky hradný pán obľubuje pstruhy, treba mu ich dať. A môže ich urobiť tak chutne, ako ešte nikdy neurobila, lebo jedovatosť ich mäsa neprevládze nijaké korenie!

Potešila sa. Hradný rybár jej je oddaný dušou i telom. Nasľubovala mu teda hory-doly a vyslala ho hľadať Čertov potok.

Rybár ho poľahky našiel. Počul už o ňom, vedel, kadiaľ sa uberať. Lenže pri potoku čertov ani múch v maštali! Chytajú nielen na udicu a na čereň, ale aj na šípy a na oštepy. Keby sedeli ako iní rybári, ale oni pobehujú, škrečia, nadávajú si, rujú sa... Zavadzajú si. Je ich toľko, že ľudská noha nemá kam vkročiť.

Sotva však zacítia človeka, už sú pri ňom. Ten, ktorý si ho chytí, nemusí nikoho tráviť rybím mäsom, a má ľudskú dušu, ktorú si Lucifer vždy vysoko cení.

Lenže rybár nie je z mäkkého cesta, neskydne sa hneď na kôpku. Pozrie po nich a sľubne sa uškrnie:

„ Páni čerti, nože pomaly! Neprenáhlite sa! Načo vám je jeden človek, keď môžete mať namiesto neho desať, a nie hocijakých!“

„Desať?“ spozorneli.

„Desať!“ zdôraznil. „A možno aj viacej,“ dodal, keď videl, ako sa im oči zaleskli túžbou.

Čakal, že mu budú sľubovať hoc aj budatínske panstvo, ak povie, ako sa k tým desiatim dostať, a oni ho zdrapli a stisli, div tam hneď dušu nevypustil. Tešili sa mu ako malé deti dvojdennému kuriatku. A možno by ho boli naozaj udusili, keby sa tam nebol naďabil nielen starší a skúsenejší, ale aj mocnejší čert.

Ten ho oslobodil.

„Tak, a teraz syp, čo tu hľadáš!“ povedal prísne.

Rybár poznal čertov. Vedel, že v tomto prípade sa im pravda iste bude páčiť, nuž povedal, s čím ho vyšikovala pani veľkomožná. Čert sa naozaj spokojne zarehlil. Potom sa obrátil k usmolencom, ktorých bol odohnal. Vyľakane stáli opodiaľ a striehli, či azda neurobí dačo v prospech človeka. Ak urobí, hneď pobežia žalovať Luciferovi. Vedel, na čo čakajú, preto sa len pohŕdavo uškrnul a prikázal im, aby rybárovi zaraz pomohli. V tej chvíli ich dobre vyše polovice odbehlo za Luciferom; z tých, čo ostali, dobrá polovica sa nepohla z miesta ani o vlások. Zato tí, čo poslúchli, mali väčšie šťastie ako dovtedy. Chytili tri veľké ryby a niekoľko menších. Veľké chceli zatajiť, lež mocný čert nedovolil.

A tak bytčiansky rybár odchádzal s prísľubom, že ak sa všetko podarí, on bude novým hradným pánom.

A rybár si je istý, že sa naozaj všetko podarí. Musí sa podariť! Pravda, nie tak, ako to chce pani veľkomožná. Tá si nikdy nedostojí v slove. Ale prejde jej cez rozum! Dá jej len jednu rybu z Čertovho potoka, dve si odloží. Keď veľkomožná odprace veľkomožného a po čase zabudne, ako ho skántrila, podhodí jej jedného z odložených pstruhov. Tretieho si nechá pre pánov, ktorí by mu prišli povedať, že nemá nárok na hradné panstvo. Všetky nečakané skony zvalí na nejakú dávnu kliatbu. A po panstve prekliateho hradu nebude nikto túžiť.

Ako si rozmyslel, tak aj urobil.

A hradná pani bola spokojná s tou jednou rybou.

Najprv ju chcela sama pripraviť, potom si však uvedomila, že zo smrti hradného pána by len ju podozrievali: predtým sa nikdy s rybami nepaprala, a naraz by ich umývala a čistila! Zverila teda rybu starej, dlhoročnej, skúsenej hradnej kuchárke.

„Daj pozor,“ pripomenula jej, keď ju posielala k hradnej studni poumývať ju a vypitvať, „aby ti nepadla na zem. Ak veľkomožnému čo i len zrnko piesku zaškrípe pod zubami, dá ťa na smrť upalicovať; vieš, aký je krutý.“

Kuchárka sa bála prísnej panej, preto vedro s rybou niesla ako tú najháklivejšiu vec. Keď pri studni dvíhala sekeru, že rybe odtne hlavu, ryba zrazu prehovorí prosebným ľudským hlasom:

„Nezabíjaj ma!“

Stará žena, ktorá predtým nikdy neslýchala, že by ryba hovorila ľudským hlasom, najprv sa náramne zľakla, potom jej prišlo na um, že by to mohol byť zakliaty človek, a toho načim oslobodiť, preto sa s ňou pustila do reči. Spýtala sa, kto je, čo je a ako jej pomôcť.

„Najlepšie mi pomôžeš,“ povedala ryby, „ak ma zaraz hodíš sem do studne.

Kuchárke blyslo, že by to nebodaj mohol byť dajaký zakliaty studniar, keď sa pýta do studne.

„Hodím ťa, kde si želáš,“ prisľúbila rybe, „len mi povedz, ako sa vyhovoriť pred paňou.

„Netreba sa ti vyhovárať. Panej daj rybu, čo máš vo vedre, a čuš. Naveky čuš, lebo ináč bude zle!“

Žena sa obráti a prekvapená znova onemie. Naisto vie, že doniesla len jednu rybu, a naraz ich má dve. Vo vedre je taká istá ako tá, čo má v ruke. Aj oči sa im lesknú obom rovnako: tak, akoby všetko okolo seba nielen pozorovali, ale aj poznali, akoby v tej rybej hlave mali ľudskú myseľ.

„Nuž teda, choď si, ak ti to pomôže,“ povedala žena a pustila prvú rybu do studne.

Sotva však vytiahla z vedra druhú, už tam bola hradná pani.

„Ešte si ju nezabila?“ skríkne zlostne.

Ani nečakala na odpoveď, schmatla sekeru a odsekla rybe hlavu. Sama si ju aj vypitvala, odniesla späť do kuchyne a hodila na pekáč. Aj veľkomožnému ju sama predložila.

Márne však čakala, kedy sa skrúti v smrteľnou kŕči a vypleští oči, aby si ich už nikdy sám nezavrel. Naopak, stalo sa, čo už dávno nie. Pochválil rybára i kuchárku: takú chutnú rybu už dva roky nejedol! A kmotra smrtka s neúprosnou kosou nestala si k jeho nohám ani v nočnom čase.

Hradná pani si zavolala rybára a vyčítala mu, že ju oklamal. Neverila mu, pokým o polnoci na hradnom cintoríne na umrlčiu hlavu neodprisahal, že jej naozaj dal rybu z Čertovho potoka.

No hradný rybár nechcel ani počuť, že by znova mal ísť na Čertov potok. Vraj ktovie, či by ho tentoraz čerti naozaj neudusili alebo nerozšliapali ako žabu na ceste. Lenže hradná pani neuznávala nijaké výhovorky. Neuznávala, lebo ho nechcela mať na hrade. Čo keby ho raz pochytila slabá chvíľa a vybľabotal by hradnému pánovi, že bol na Čertovom potoku?

Keď jej nijako nechcel urobiť po vôli, nadškrtla mužovi, že hradný rybár neodovzdáva panstvu celý úlovok. Najlepšie kusy dáva priekupcom, ktorí mu ich v Žiline rozpredajú. Darmo sa rybár dušil a prisahal, že je nevinný. Pán ho dal najprv na dereš natiahnuť, potom vhodiť do hradného žalára. Keď sa po niekoľkých dňoch udobril, dal mu ešte zopár vyťať a poslal ho na salaš pod Kýčerou, nech je tam, pokým sa zo všetkého nevylíže.

A striga sa postarala, že sa už stade nevrátil. Čo ako nemal hory rád a túžil po vode priam ako tá ryba, k Váhu mohol iba v zime, keď už bol dopoly alebo celkom zamrznutý. Ale aj tak by mu bolo bývalo beda, keby ho hradní zbrojnoši prichytili s udicou alebo čereňom. Ani len holou rukou nesmel siahnuť do prieluby.

Lež jeho trest nezmieril veľkomožného s veľkomožnou; aj naďalej si robili tie najhoršie prieky.

A v studni sa stalo čosi, s čím nikto nerátal.

Ryba rástla, bola čoraz dlhšia a mohutnejšia. Šupiny stvrdli na pancier. V záhlaví sa vzdul dračí hrebeň. Aj zubále boli dračie: pevné a ostré. Lebo ryby z Čertovho potoka menili sa na draky.

Voda v studni bola čoraz horšia. Strácala krásu priehľadnosti i voľakedajšiu chýrečnú chuť. Bývalo v nej plno piesku a kadejakej inej nezdoby. Nieže ľudia, ale ani kone sa jej nedotkli. A kto sa jej v prílišnom smäde jednako napil, chvíľu sa skrúcal v strašných kŕčoch a ak mu babky-zelinárky včas nepomohli, vädol ako podťatá byľ.

Nakoniec dal hradný pán príkaz, aby studňu zasypali, nech nezavadzia na dvore. Lenže večer ju zasypali a ráno bol dvor plný bahna, piesku a štrku a studňa voľná.

A možno by vonkoncom neboli zbadali, kto im robí takto naprotiveň, keby sa raz v mesačnej noci drak nebol ukázal vari do pol tela. Zbrojnoši, čo ho videla, na vlastnú mater prisahali, že bol prinajmenšom takú hrubý ako otvor studne a vysoký, že by prevýšil aj jazdca stojaceho na koni.

Hradnému pánovi sa to nechcelo nijako veriť. Kto vraj kedy slýchal, aby drak býval na rovine, a to ešte v studni? Draky sú len v horách, v skalných dierach. Draky predsa dýchajú ohňom a oheň sa s vodou neznesie. Ale že bol nedôverčivý a zvedavý, dal studňu zasypať a v noci si sám počkal na draka.

A drak zase ako po iné razy - za chvíľu znešváril dvor bahnom a štrkom.

Hradného pána to náramne nazlostilo. Zdrapil luk a vylúčil ťažký oceľový šíp. Bol dobrý strelec, šíp zasiahol draka, ale nevnikol mu do tela. Zazvonil na šupine a skĺzol sa na dvor. A neublížil ani oštep, hodený ozajstnou chlapskou silou, zdvojnásobenou zlosťou.

„A jednako ťa skántrim!“ povedal hradný pán.

Vedel, že drak sa aj vo vode bojí denného svetla, a tak cez deň nie je v studni. Dal teda navoziť kamenia a kameň nielen nasypať, ale aj ubiť ťažkými nabijakmi.

A zdalo sa, že to pomohlo. Drakovi sa nebodaj nechcelo vŕtať hlavou do ostrého kamenia. Keď sa už celé mesiace neohlásil, veľkomožný dal kopať novú studňu na opačnom konci dvora. A bol pokoj.

Namiesto draka vzrušila hrad i okolité osady bytčianskeho panstva iná, predtým neslýchaná vec. Jedenásťročný syn poddaného Beloňa z Hvozdnice vedel čítať i písať. A počítal a písal tak, že ho aj hradný pisár pochválil. Bodaj by aj nie, keď sa narodil so zubami!

Bytčiansky farár Dominik bol si raz pri katechizme všimol mimoriadne bystrého chlapca a navrhol jeho otcovi, že by ho mal dať za mnícha. Rodičom sa to pozdalo. Ak má chlapec chuť a mnísi ho vezmú, nech si ide, aspoň nebude hrdlačiť ako oni. Od tých čias si farár volával chlapca na faru a učil ho písať a čítať.

Raz sa však farár i chlapec akosi pozabudli a učili aj v čase, keď mal byť mladý Beloň s ostatnými chlapcami jeho veku na lieskovcoch. Veľkomožný ich mal veľmi rád; každý rok mu ich museli naoberať niekoľko košov. Keď mu večer zbrojnoš hlásil, že Beloňov chlapec nebol s ostatnými, prikázal, aby mu vyťali desať lieskovicou. Potom si dal predvolať farára a vyčítal mu, že chlapcovi blázni hlavu.

„Vaša veľkomožnosť,“ zaprosil farár, „chlapec je taký múdry, že by bolo priam hriechom nechať ho medzi ostatnými. Ak sa v latinských školách vyučí za kňaza, bude najoddanejším sluhom vašej milosti.“

„Ja nepotrebujem kňazov, ale robotníkov!“ odsekol hradný pán.

A len-len že nedal vypalicovať aj kňaza. Ale že kňaz bol predsa len starší človek a dovtedy bolo s ním panstvo spokojné, zháčil sa. Len mu zakázal učiť chlapca.

Ale kňaz sa neuspokojil s myšlienkou, že chlapcova šikovnosť a múdrosť zostanú nevyužité ako poklad zakopaný na neznámom mieste. Čoskoro začal chlapca potajomky učiť. Bol presvedčený, že raz, keď bude mať veľkomožný dobrú vôľu, pristane, aby chlapec mohol do kláštora.

A raz naozaj prišla, keď bol veľkomožný ako med. Poľovka sa mu vydarila. Za jeden deň zrazil na zem až tri mocné medvede. Na Veľkých lúkach sa podvečer rozhoreli vatry a vypekala sa divina. Každý sa jej mohol najesť dosýta.

Keď sa o tom kňaz dozvedel, ponáhľal sa aj on hore na lúky.

Vystriehol chvíľu, keď veľkomožný počúval chlapcov, ktorí sa vystatovali všakovými hrdinstvami v horách, na cestách a na vode, a pochválil sa chlapcovou latinčinou. Dal mu niekoľko latinských otázok a chlapec na ne latinsky pohotovo odpovedal.

Všetko ho počúvalo s úprimným údivom. Aj pán bol sprvoti prekvapený; aj sa mu to páčilo. Potom sa mu však čelo zachmúrilo, v očiach sa nedobre zablýskalo.

„Ako vidím,“ povedal, „vaša velebnosť si nedala povedať.“

„Joj, a či by to naozaj nebol hriech?“ nepopúšťal kňaz.

„Nebol!“ zavrátil ho hradný pán. „Hriech je okrádať panstvo o poddaných.“

Aby kňazovi už nikdy nezišlo na um balamutiť chlapcovi hlavu, poslal chlapca za honelníka na salaš pod Kýčerou.

Na druhý deň sa mu celá vec rozležala v hlave. Dal si predvolať aj chlapcovho otca. Vyčítal mu, že syna tlačí, kam nepatrí. Aby už viacej nerúbal tak vysoko a aby syna nevyťahoval spod panskej moci, dal mu vyťať dvadsaťpäť a za bezočivosť, že chcel mať zo syna učeného človeka, zvýšil mu poddanské povinnosti: ročne musel o jednu ovcu a o jedno šesťmesačné prasa odovzdať viac než ostatní. A hore na salaš veľkomožný odkázal, aby bača, bývalý hradný rybár, držal chlapca veľmi nakrátko.

A tomu nebolo treba také čosi dvakrát vravieť. Chlapec bol pri ňom viac bitý ako chleba sýty. Niekedy ho celé dni trápil hladom a nechal ho spať pod holým nebom bez akejkoľvek prikrývky. Psi mali s ním väčšiu útrpnosť. Keď bača zaspal, prišli za ním a zohrievali ho aspoň z dvoch bokov. Lenže zospodu predsa len chladilo. Chlapec dostal suchoty a čoskoro umrel. Zlomyseľný bača ho zahrabal pod stromy kraj hája ako uhynutú chorľavú ovcu.

Rodičia sa o tom dozvedeli, keď už bol chlapec vari mesiac v zemi. Inokedy by bola zvesť o takejto bezcitnosti pobúrila celé okolie. Tentoraz vzrušila myseľ ľudí iná neslýchaná vec: na Bytčianskom hrade sa stratila najkrajšia slúžka.

Predpoludním ju poslala pani do pivnice po džbán chladeného piva. Keď sa dlho nevracala, poslala ďalšiu slúžku. Ale tú prvú už viac nik nevidel. Všade ju hľadali. Okrem panských izieb všetko prezreli. Nebolo jej a nebolo. Ani z hradu ju nevideli odchádzať, ani krídla nemala, že by bola preletela ponad hradné múry a vodné priekopy. Kam sa len podela?

O dva týždne sa rovnako tajomne stratila ďalšia slúžka. Aj tá išla po čosi do pivnice, a viac ju nevideli.

Ale že sa obidve stratili v pivnici, hradný pán dal zbrojnošom príkaz, aby si vzali toľko lúčov, že by z pivničnej tmy urobili biely deň a všetko tam náležite poprezerali. Istoiste je tam kdesi v zemi sotva viditeľná diera, dievky budú v nej. Sluhovia dupali, kyjmi bili do zeme, ale po jame ani stopy.

Keď sa už-už chceli vrátiť, zrazu jeden z nich skríkol s úzkostlivým úžasom. Keď sa obrátili k nemu, onemený hrôzou ukazoval na blízku stenu. Hýbala sa, akoby ju ktosi odsúval. Všetci stŕpli smrteľným strachom: nebodaj sa začína zemetrasenie; už im je amen, za živa ich zasype. Len jeden jediný sa spamätal a vybehol von. Keď videl, že hore sa nič nehýbe, prebleslo mu hlavou, že jediné, čo sa mohlo v pivnici hýbať, je - drak.

Ešte ani nestihol varovať tých, čo boli pod zemou, a už aj tam vedeli, že sa hýbal dračí chrbát. Drak sa obracal k nim a zlostne mrmlal. Obracal sa len pomaly, nemotorne, šikovnejší mohli desať ráz ujsť, ale im nohy zolovneli, telo zmeravelo. Ani len chvieť sa nevládali!

„Čo ma rušíte, pačrevy nepodarené!“ zrúkol drak mocným ľudským hlasom. Z nozdier mu blyslo odporným sírovým plameňom.

Ktovie, kadiaľ chodil. Iste bol veľmi unavený a možno aj dobre zasýtený, lebo viac sa o nich nestaral. Znova sa obrátil, ako bol predtým. Chrbát mu sotva bolo rozoznať od ostatných pivničných stien.

Keď sa sluhovia spamätali, ozlomkrky bežali za veľkomožným. Nechcel im uveriť. Len na veľa doliehania napokon povedal:

„Pôjdem sa presvedčiť na vlastné oči.“

A naozaj šiel. Stal si pred pivničné dvere a oprel sa o ťažký meč, kývol na jedného zo zbrojnošov:

„Adam, otvor pivnicu! A nazri do nej!“

Zbrojnoš sa nahol a hľadel skúmavo do tmy. Veľkomožný však nebol spokojný s takýmto prieskumom.

„Zbabelec!“ povedal a skôr, než sa zbrojnoš nazdal, sotil ho dolu schodmi.

Chlap sa v tme nevedel dostatočne oprieť o nohy, nestúpil dobre na schod a zletel dolu. Bolestne doudieraný i na smrť ustrašený ani len nezjajkol.

Vonku počuli len hrmot a po ňom hrôzostrašné ticho. Do jedného boli presvedčení, že ten úbožiak zletel rovno drakovi do papule. Umrieť nemohol; koľkí padli dolu pivničnými schodmi, a ešte žijú!

Aj veľkomožný sa na chvíľu zarazil. Potom však kývol na ďalšieho zbrojnoša a pohŕdavo sa uškrnul:

„Demeter, my predsa nie sme baby!“

„Isteže, vaša milosť,“ povedal Demeter.

Ak nechcel, aby ho hradný pán sposmechoval tak, že by ho ani tá čierna zem po smrti neprijala, musel dnu. Už sa bol sklonil, aby hlavou nenarazil do verají, vtom mu zišlo na um, že by veru neškodilo mať v ruke fakľu.

„A načo ti je?“ zasmial sa hradný pán. „Drak tam plameňom dýcha a ty chceš fakľu!“

Až tretiemu dal priniesť fakľu. Vlastne, ani nie jednu; viaceré ich priniesli. Keď sa dnu nič nedialo, zišli dolu ďalší chlapi s fakľami. A za nimi aj veľkomožný. Zostal však pri schodoch a stade prikazoval, čo majú zbrojnoši robiť. Najprv mali dobre osvietiť dračí chrbát, potom sa ho museli rukami dotýkať a nakoniec aj zo tri šípy doň vylúčiť, aby aj veľkomožný zďaleka videl, či sú šupiny naozaj pancierovo tvrdé.

Schody museli byť stále voľné, aby mali kadiaľ vybehnúť, keby bolo zle. No drak sa po treťom šípe obrátil nečakane rýchle, očami blysol oslepujúcim bleskom a z papule vypustil oheň, že ľuďom šaty uhoľnateli a vlasy oškvŕkali.

„Tak vy si nedáte povedať?!“ zachrapčal drak. „Za trest si vás tu polovičku nechám.“

Šľahol chvostom a zaraz bola polovička zbrojnošov napoly mŕtva.

Ešte odnikiaľ netrielil veľkomožný tak rýchlo ako tentoraz z vlastnej pivnice. Lenže drak mu dovolil zájsť iba po dvere. Tam ho takmer pripiekol k zemi horúcim dychom.

„Počkaj, ty chrúst, čo si nad ostanými chrústami. Za trest, že si mi pokazil prvé bydlo a na tomto ma znova pokúšaš, odo dnešného dňa mi každú sobotu ustanovíš na obed jedného človeka alebo dva kŕmne voly. Ak mi nevyhovieš, zničím ti hrad ohňom i povodňou.“

Že dýcha ohňom, videli na svoje oči. Aby sa však ľakali aj povodne, nechal ich vyjsť na dvor. Potom cez pivničné dvere dýchol na oblohu. V tej chvíli potemnela tmavými mrakmi. Dýchol ešte raz, blesky šľahali, hromy bili. Dýchol tretí raz a voda sa z mračien potokmi liala. Keď jej už aj v hradnom dvore bolo do pol tela, niekoľko ráz trepol do Váhu ozrutánskym chvostom. Voda vystúpila na brehy a brala všetko, čo jej stálo v ceste: ľudí i zvieratá, kuríny, chlievy i domy. Aj hradné múry spola podmylo, len-len že sa nezrútili.

Veľkomožnému sa vryli do čela hlboké vrásky: Drak ho čoskoro privedie na mizinu; alebo mu požerie poddaných, alebo mu bude musieť každý rok dokupovať aspoň sto volov. Bez poddaných však nebude pánom, a za stovku kŕmnych volov bude musieť dať peknú hŕbu zlata.

Nevravel nikomu nič, no ešte v ten deň sadol na koňa a ta sa cestou-necestou cez hory-doly do Modlatína. Kedysi dávnejšie bol počul, že je tam v ho¬rách pustovník, ktorý nežije na modlitbách ako iní mnísi a pustovníci. Namiesto kríža a kľačadla má stôl a na stole dve veličizné knihy. Z jednej celé dni číta, do druhej zase celé dni píše. Keď je hladný, nechytá si zver, neopeká si ju nad ohňom, len si sadne k stolu, ruky zdvihne, čosi zamrmle, a už je na stole, čo mu duša ráči. A nielen jedlo, ale aj víno, pivo, medovina. Keď sa naje, zase čosi zamrmle, oči zdvihne k nebu a zase všetko zmizne, akoby ani nebolo bývalo.

Vlastne to ani nie je mních-pustovník, ale mocný čarodej, černo¬kňažník. V horách žije len preto, lebo tam krotí šarkany a premieňa ich na tátoše a lieta na nich po šírom svete. Preto je taký múdry: veľa sa dočíta z kníh, no ešte viacej vidí a počuje vo svete.

„Prišiel si v najvhodnejšej chvíli,“ povie černokňažník, keď ho bol vypočul. „Čo nevidieť vyjde nový mesiac. Vtedy sú šarkany ako bezvládne mláďatá, ako vtáčatká-holoplúštence.“

Ani chvíľu sa nezdržal. Nič nemusel zamykať, nič schovávať, pretože sa do jeho pustovne nik neodvážil. Cez plece si prehodil dlhý čierny plášť posiaty hviezdami a polmesiacmi, na hlavu si nasadil vysokú homolovitú čiernu čapicu, na ktorej bolo množstvo striebristých hviezd, pod pazuchu privrzol obrovskú čiernu knihu a kývol na bytčianskeho hradného pána:

„Ideme!“

Hradný pán si chcel sadnúť na svojho unaveného koňa, no černo¬kňažník iba rukou kývol:

„Nemáme kedy vliecť sa peši.“

V neďalekom horskom úbočí si stal pred širokú dieru, ktorá hľadela do údolia tmavým okom. Zo dva razy sa pravou rukou dotkol čiernej knihy a čosi zamrmlal. A hľa, z diery pomaly vyliezal pokojný veličizný šarkan. Zastal na svahu poniže nich. Černokňažník mu hodil, na hlavu ohlávku. Šarkan sa v tej chvíli premenil na koňa-tátoša s dvoma sedlami na chrbte. Len čo si černokňažník a hrad¬ný pán sadli do nich, tátoš letel, akoby ho tá najsilnejšia víchrica niesla.

Mali zosadnúť rovno na hradnom dvore. Lenže dvor bol plný jedo¬vatých ohnivých lietavíc a s tými si černokňažník nevedel rady. Nemal pri sebe knihu so zaklínadlami.

„Potvora, predbehla nás!“ povedal nazlostený, keď zosadli na stráni za Váhom.

Hradný pán vonkoncom netušil, kto im prekrížil cestu.

„Tvoja žena!“ srdil sa černokňažník. „Alebo azda nevieš, že máš ženu-strigu?“

„Čoo?“ rozčeril ústa prekvapený hradný pán.

Náramne sa zľakol: veď žil v ustavičnom nebezpečenstve! So strigou býval, so strigou sadal k stolu, spal s ňou! Vzápätí si však uvedomil, že je predsa hradným pánom. Má neobmedzenú moc nielen nad poddanými, ale aj nad svojou ženou.

„No, ja jej ukážem, ja jej ukážem!“ zastrájal sa.

„Nič jej neukážeš!“ zavrátil ho černokňažník. „Ako vidím, je veľmi neskoro. Už sa vyškolila v mnohých, premnohých mocných a škodlivých čarách. Naopak, už ti prichodí len mať sa pred ňou na pozore, lebo ty si len surový, zlostný, ale ona je aj prefíkaná. Keď sa ti bude najväčšmi líškať, môže ti chystať najväčšiu pomstu. Lietavice, ktorými sa hmýril hradný dvor, sú malé jedovaté rybky, vlastne ohnivé dráčiky z Čertovho potoka. Istoiste ich môže privolať, kedy chce.

„Čo mám teda urobiť?“

„Skús sa s ňou podobrotky dohodnúť. Možno ani nevie, kde si bol a čo si tam chcel. Možno sú dráčiky vo dvore len preto, lebo ich práve skúšala, či ju poslúchajú.“

Ale veru neskúšala. Dobre vedela, kam sa pobral jej muž. A videla ho aj s černokňažníkom na šarkanovi-tátošovi. Keď ich lietavice odpravili od hradu, priletela za nimi na stráň ako vtáčik, potom sa premenila na mušku. Keď ju černo¬kňažník pochválil, že je už striga nad strigami, najradšej by bola radostne zvýskla. No zdržala sa, aby sa neprezradila. Keď sa pobrali na černokňažníkovom tátošovi k hradu, sadla tátošovi na chrbát a dala sa odniesť. Pri hradnej bráne sa znova premenila na vtáčika a otvoreným oblokom vletela do svojej izby.

„Darmo sa unúvaš,“ povedala mužovi, keď došiel za ňou, akoby sa nič nebolo stalo. „Draka si nedáme. Černokňažník ho chce len preto vyvolať, aby si ho mohol osedlať a premeniť na ďalšieho tátoša. Ak má drak jemu slúžiť, radšej bude nám.“

„Nám?“ spýtal sa prekvapený. „Každú sobotu mu dať jedného poddaného alebo dva kŕmne voly, to je vari jeho služba?“

„Kto si ho vie skrotiť, tomu slúži,“ vyhlásila sebavedome. „Keď ho už márne tu a narobil nám toľko zla, my si ho osedláme.“

Hradný pán krútil nechápavo hlavou.

„My? Ako?“

„Uvidíš!“ uškľabla sa výsmešné.

Potom muža ešte raz napomenula, aby si s černokňažníkom viac nezačínal, lebo ak zbadá, že dačo stroja proti nej, strašne sa im vypomstí. Alebo ich oboch zakľaje, aby skameneli, alebo ich premení na odporné žaby-ropuchy, aby ich ľudia naveky kameňmi ubíjali. Už mu nič neodpustí, lebo vidí, že s ním sa nedá žiť v pokoji a v priateľstve.

Od tých čias mal hradný pán ustavične pri sebe troch, štyroch odda¬ných zbrojnošov. A ešte sa mu aj pred dvermi každú hodinu striedala stráž.

Hradná pani-striga akoby bola na muža zabudla. Pokým jej nerobil napriek, ani nemala kedy starať sa, čo porába.

Hneď na druhý deň zapriahla draka do svojich služieb.

A cítili to všetky dediny poniže Bytče. Drak sa pohniezdil v koryte Váhu, a už ich zalievalo; už bralo mosty, šopy, chlievy. Voda sa valila do dvorov, čľapotala o nálepky, prelievala sa do pitvorov, do izieb.

Pokým brala len poddanské, páni sa zachádzali údivom. Ako to: nad Bytčou nie je veľká voda, a pod ňou ako v čase jarných povodní? Krok neurobili, aby sa prezvedeli o príčine. Ej, ale keď sa niektorým bohatým zemanom potopili kravy a ovce, najmä keď bystrickému hradnému pánovi náhly príval veľkej vody prevrhol koč a vlny mu ho roztrieskali o skaliská, páni dali hlavy dohromady.

Nemuseli veľa mudrovať a hneď im naisto vyšlo, že za povodeň môžu ďakovať jedine bytčianskemu drakovi. A vyšlo im aj to, že drak akosi nevyčí¬ňa z vlastnej vôle. Z vlastnej vôle by sa pomstil na bytčianskych veľkomožných; tí mu zahádzali hradnú studňu a pokúšali ho aj v pivnici. Z vlastnej vôle by bol vyšiel hore proti prúdu až po Svederník a po Hričov a tam rozbesnil vážsku vodu, nech by Bytču uchýtalo a Bytčianskemu hradu podomlelo múry.

No skôr, ako sa rozhodli, čo urobia, prišiel na Považský hrad posol z Bytče. Veľkomožná im odkazovala, aby nadarmo nemudrovali, ako drakovi ublí¬žiť. Lepšie urobia, keď mu splnia želanie. Žiada ich, aby mu každý týždeň poslali na Bytčiansky hrad dva kŕmne voly a jedného poddaného alebo štyri kŕmne voly bez poddaného. Po večeri z kŕmnych volov mu vážska voda nechutí, treba preto priviezť aj okov dobrého orešianskeho alebo modranského vína. A pretože do soboty nie je ďaleko a voly majú byť naozaj dobre vykŕmené, radí pánom starostlivo vyberať a poponáhľať sa.

Páni najprv zamĺkli. Vyše sto volov, čo drak do roka zožerie, nie je nijaká maličkosť. Potom pozreli na vyjasnenú tvár považského hradného pána a upokojili sa. Je najmocnejší, najbohatší, a preto vari aj najmúdrejší.

„Dobre,“ povedal považský veľkomožný bytčianskemu poslovi, „povedz svojej panej, že jej urobíme po vôli.“

No ešte nebol posol ani dolu z hradného kopca, a páni už rozhutovali, za ktorým černokňažníkom sa vybrať. Počuli, ako to bolo s modlatínskym, musia teda za iným. Jeden mal žiť aj na Čiernom a druhý na tamtej strane Váhu kdesi pri Pekline. Ktorémusi pánovi sa marilo, že peklinský černokňažník je pre akúsi hlúposť napálený na bytčianske panstvo. Vybrali sa teda za ním.

„Pomôžem,“ povedal ochotne, „vďačne pomôžem, na to som tu. Len mi pozhovejte čas, rok, dva, aby som si náležité všimol dračie fortiele.“

„Rok, dva?!“ stŕpli hrôzou. „Za ten čas nám tá obluda všetko poničí; privedie nás na žobrácku palicu. A čo múdre knihy?“

„Veľa som čítal, ale o takomto mocnom drakovi sa tam nehovorí. Takýto mocný drak ešte nebol na svete. Treba teda pozorovať, aké má zvyky, a niektorý zvyk využiť na jeho záhubu.“

Uznávali, že je to múdre, lenže drak ich bude ešte rok alebo aj dva ďalej vyžierať, alebo aj povodňami trápiť. Teraz pýta dva voly týždenne, časom mu však bude chuti pribúdať, a bude mu to málo.

Nezhodli sa. Išli teda k černokňažníkovi na Čiernom.

Aj ten začal tak isto: rok, dva potrebuje, aby spoznal drakove zvyky a spôsoby. No keď videl, akí sú nešťastní, povedal im, aby ho nechali deň a noc osamote. Museli však až dolu do Papradna, aby ho nerušili.

„Drakove maniere naozaj nepoznáme,“ povedal im, keď sa vrátili. „Do Váhu vchádza v nepreniknuteľnej hmle a chvostom šľahá tak mocne, že na míľu aj vola zabije. Vonku sa teda nemožno k nemu priblížiť. Vnútri ho zase stráži bytčianska striga. Draka teda načim nechať na pokoji, a so strigou treba urobiť poriadok. Keď ho nik nebude mať na vôdzke, ľahko sa spochabí a vykrúti si krk.“

Poslal ich domov, aby teda raz, dva razy drakovi voly nachystali, ale človeka nech nesprobujú dávať. Lebo aj ten najúbohejší je človek a človečie mäso dodá drakovi silu, že bude ešte raz taký bujný. Pravda, o tom, že boli uňho a čo im povedal, nesmú nikomu ani pod prísahou čo len slovko prezradiť. Musia mať usta¬vične na pamäti, že bytčianska striga nie je sama. Všetky okolité strigy a bosorky sú na jej strane. Iste ich aj oni majú na svojich panstvách. Niektoré z nich sa vedia premieňať na vtáčika-letáčika alebo aj na mušku. A vtáčik sadne na otvorené okno, muška vletí do izby a schová sa v malinkej škáre, a počúvajú. A keď vypočujú, ta sa za bytčianskou strigou!

Prisahali teda na svoju česť, že jazyk budú držať za zubami.

Vyšli z černokňažníkovej skrýše, sadli na kone a ta sa dolu do doliny. Aj keď ich čo-to škrelo, lebo všetkému nerozumeli, a černokňažníka sa nechceli spytovať, čušali ako ryby.

A jednako bytčianska striga vedela všetko!

Už vtedy, keď drakovi prikázala, aby urobil na Váhu povodňové spustošenie, bola si istá, že páni sa skôr-neskôr postavia proti nej. Nielenže nebudú chcieť platiť, ale budú vymýšľať, ako sa jej pomstiť, ako ju celkom zničiť. Už vtedy zvolala do Bytče všetky okolité družky a prikázala im, aby vo dne v noci pozorovali pánov. S každou novinkou mali hneď letieť k nej.

Takto sa včas dozvedela, ako pochodili páni u peklinského černo¬kňažníka. A vedela aj o ich ceste na Čierne. Lenže k černokňažníkovi na Čierne nemohla poslať hociktorú družku. Ten bol zo všetkých černokňažníkov najostražitejší a najprefíkanejší. Rozhodla sa, že ta pošle baču spod Kýčery. Premenila sa na jastraba a mihom mihla ponad hory na sálaš pod Kýčerou. Najprv sa chcela pre¬svedčiť, či sa bača na ňu nehnevá. Sadla si teda na buk, pod ktorým vylihoval, a prihovorila sa mu:

„Dobre ti je, bytčiansky bača, veľmi dobre. Ovce sa ti tárajú po horách, po dolách, a ty si tu leňošíš.“

Pozrel hore, skade prichodil hlas a začudovaný sa usmial:

„Čože sa porobilo, veľkomožná pani, že ste ma ráčili navštíviť? A prečo priam takto?“

V jeho hlase nebolo nenávisti. Zletela teda dolu. Len čo sa dotkla zeme, premenila sa zase na ženu. Hľadela na neho usmiata, milá, akoby bola prišla len preto, že sa jej veľmi žiadalo vidieť ho.

„Nadišiel ti čas; budeš hradným pánom,“ zaútočila rovno.

V jej úsmeve sa uškerila potuteľnosť. Nebol mláďa. Keď začala ta¬kým nevšedným sľubom, hneď vedel, že ho veľmi potrebuje. Iste je vo veľkej tvŕdzi. Musí to využiť; pravda, musí byť aj veľmi ostražitý. Aj prv takto ponúkala miesto po svojom boku, a keď jej splnil želanie, dala ho z hradu vyhnať ako prašivého psa.

Pobádala, že už nie je taký ochotný ako voľakedy.

Nasrdilo ju, že váha. Ako môže poddaný váhať, keď sa pani toľký kus sveta unúvala za ním?! Najradšej by ho bola hneď na mieste potrestala. Lež nemala koho poslať miesto neho. Ani času už nezvyšovalo. Páni už idú z Papradna hore; treba konať.

„Dávam ti svoje veľkomožné slovo,“ snažila sa aspoň trochu zmierniť jeho nedôveru, „že tentoraz budeš naisto bytčianskym hradným pánom.“

„A čo mám robiť?!“ spýtal sa namrzený.

„Maličkosť,“ povedala pokojne, akoby išlo o celkom všednú vec. „Pri tvojej šikovnosti je to naozaj maličkosť.“

Keď mu však prezradila, že má ísť na Čierne, rozhodne zavrtel hla¬vou. S černokňažníkmi nemal dobré skúsenosti. Podchvíľou mu robievali škodu. Keď sa ovce najlepšie pásli, tu jeden, tu druhý preletel ponad horskú lúku na svojom tátošovi-šarkanovi a urobil taký víchor, že ovce uchýtalo ani suché lístie. Zakaždým sa ich zopár navždy stratilo. Sprvoti myslel, že si ich šarkan berie na večeru. Raz však na svoje oči videl, ako sa černokňažník zohýba a berie si ich. Bielymi kŕmi svojho šarkanieho tátoša; čierne si necháva, lebo pije len mlieko od čiernej kozy alebo od čiernej ovce.

„Neboj sa,“ utišovala ho, „nepôjdeš k nemu ako človek. Ako chlap by si nestihol dobehnúť načas. Premeníš sa na vtáčika a šibneš ponad dolinu na druhú stranu. Na Čiernom sa vyhneš černokňažníkovej kolibe a zletíš medzi kone, ktoré si páni nechajú poniže nej. Len pozor, aby ťa nepristúpili. Prostredný kôň bude veľkomožného z Považského hradu. Staneš si pred neho a povieš: Kôň-nekôň a nekôň-kôň. Potom už nemusíš nič robiť. Vrátiš sa s pánmi dolu k Váhu a dôjdeš mi povedať, o čom sa zhovárali.“

Nečakala, či bude ešte mudrovať, premenila ho na vtáčika-letáčika a pohodila rukou k Čiernemu.

Už bol celkom v jej moci; inšie mu neostávalo, len ju poslúchať. Priletel teda medzi kone, sadol pred prostredného a povedal zaklínadlo:

„Kôň-nekôň a nekôň-kôň.“

V tej chvíli sa kôň považského veľkomožného premenil na vtáčika-letáčika, ktorý prudkým letom švihol horou do vážskej doliny, a na jeho miesto si stal bača-vták, ktorý sa vzápätí zmenil na koňa.

Vedel, čo ho čaká. Keď sa páni pobrali od černokňažníka, považský pán si mu sadol na chrbát a ostrohami ho prudko bodol do slabín. Chcel sa vzbúriť proti tomu a vyhodil zadkom, no veľkomožný mu zopár ráz poriadne pomykal zubadlami a ešte mu aj ostrohy zaryl do kože. Inšie mu teda neostávalo, len ísť pokojne a opatrne ako ostatné kone.

Považský veľkomožný ho na hradnom dvore potľapkal po spotenej šiji a dôverne mu šepol:

„Vydrž to deň, dva; najprv odstránime strigu, potom aj šarkana.“

Len čo bača-kôň prekročil maštaľný prah, znova sa premenil na vtáčika-letáčika a brnkom brnkol rovno na Bytčiansky hrad.

Na Bytčianskom hrade sa stalo, čo sa zriedka stávalo: veľkomožný hostil poddaných. Keby bol šiel okolo neznámy človek, mohol vyhutovať, aký sviatok je v ten deň! Nijaký nebol. To len hradný pán vyhútal nový spôsob, ako zlostiť veľkomožnú. Čím väčšmi zúrila, tým mal väčšiu radosť. A súčasne sa aj prenáramne zabával na strachu poddaných, ktorí sa báli hradného draka. Vedeli, že im hrozí nebezpečenstvo z dvoch strán: Alebo sa drakovi zažiada ľudského mäsa, a potom hradní zbrojnoši jedného z nich hodia do pivnice, alebo sa hradný pán na niekoho nadurí, a nešťastník skončí v dračom pažeráku. Ale keď pán veľkomožný prikázal, aby sa zabávali, nuž jedli, pili, spievali.

Bolo na stoloch víno, pivo, bola aj medovina. Pivo uspávalo, medovi¬na sputnávala nohy a víno rozväzovalo jazyky a posmeľovalo srdce. A pretože vo víne bola aj pravda, podaktoré posmelené srdce uvoľnilo zábrany a jazyk sa poddal pravde.

Najúprimnejšie sa jej poddal hvozdický Beloň. Hoci na hrobe jeho nešťastného chlapca zem už niekoľko ráz uľahla, nevedel na neho zabudnúť. Kedy len videl veľkomožného, alebo si na neho spomenul, zakaždým mu zaželal podob¬ný osud, aký maj jeho syn. A zaželal mu to zopár ráz aj na hostine. Márne ho žena i známi varovali. Napokon si ho veľkomožný dal predvolať.

„Počúvam, že si veľmi smelý,“ začal s nedobrým úškrnom.

„Poviem si svoje, aj keď ma za to čaká smrť,“ staval sa Beloň.

A dostál si v slove. Povedal veľkomožnému, čo si o ňom myslí a čo mu z tej duše tuho želá.

Ľudia, čo stáli okolo, verili, že ho veľkomožný šľahne korbáčom, alebo prikáže priniesť dereš a dá ho na úmor zbiť. Ale veľkomožný sa len usmieval a napodiv aj zlosť sa mu vytratila z tváre.

„Či si naozaj smelý a či len hlúpo bezočivý,“ povedal, keď sa dosť nasmial, „uvidíme podľa toho, ako budeš rozprávať po ďalších pohároch.“

Ľudia Beloňa varovali, aby už nepil. Žena pred ním ruky spínala: Čo si počne s hromadou detí, čo majú ešte doma?! Ale on just ako ten tvrdohlavý baran, čo sa s druhým tvrdohlavcom stretol na úzkej lávke. Stále húdol, že veľko¬možný ešte nepocítil silu jeho kliatby. A musí ju pocítiť; len tak si aspoň trochu pomstí svojho prvorodeného syna.

Hradná pani vedela o všetkom. Chvíľami sama poletovala medzi poddanými ako mucha, chvíľami zase poslala medzi nich svoje družky. Keď sa dopočula o rozhovore veľkomožného s Beloňom, bola si istá, že veľkomožný pokoj len predstiera. Ešte nikomu nič neodpustil. Skôr či neskôr si nájde zádrapku a Be¬loňa dá natiahnuť na dereš a potom hodiť do pivnice - drakovi. A tu si spomenula, že by na ohni jeho hnevu mohla prihriať aj svoju polievočku: mohla by sa ľahko zbaviť baču-rybára. Pochválila ho teda za službu, ktorú jej preukázal a z vďačnosti ho poslala na hostinu.

A stalo sa, ako predpokladala. Keď Beloň zazrel baču, neovládol si jazyk a vynadal mu do naničhodných vrahov. Preklial ho, aby zišiel zo sveta podob¬nou alebo ešte horšou smrťou ako jeho syn. Bača hneď vyceril zuby ako jedovatý pes a už bol pri poddanom. Trúfal si na neho aj preto, že za sebou cítil priazeň veľkomožnej.

Veľkomožnému sa páčilo, ako sa klbčia. Keď mu žena nedovolila usporadúvať rytierske turnaje, popásal si oči na neskrotnom hneve týchto dvoch. Keď sa im už na tele objavovali sinky i krv na odreninách, mihlo mu hlavou, že drak by si na nich výborne pochutil. Prikázal teda zbrojnošom, aby ich hodili do pivnice: Beloňa hneď a baču na druhý deň. A aby bačovi neprišlo na um zutekať, dal ho osobitne strážiť.

Lenže bača si neveľa robil z pánovho rozhodnutia. Bol presvedčený, že hradná pani uspí strážcov a odvedie si ho. Alebo ho premení na mušku či na vtáčika, a on ubzikne.

Márne však čakal večer, márne celú noc. Hurhaj zábavy bol dávno utíchol, všetci pospali kdekade po hradnom dvore, alebo odišli domov, aj psi sa už ospalo utiahli do svojich búd, no jemu sa neprihovoril nijaký tajomný hlas, nočný motýľ nešuchol popri uchu, komár nezabzučal. Opretý o stenu hradnej koniarne zakaždým, keď len vrzla hradná brána, zopakoval všelijaké strigônske heslá, ale nič. Čím väčšmi sa Kuriatka na jasnej hviezdnatej oblohe nad hradným dvorom posúva¬li k západu, tým väčšmi strácal nádej na záchranu. Náprotivné ťažké, železom mocne obité pivničné dvere mu nástojčivo pripomínali, že ho čaká smrť. Veru, nevyhne sa Beloňovej kliatbe!

Keby aspoň zbrojnoši zdriemli! Ale tí akoby sa neboli ani len dotkli pivných krčahov. Oči nezatvárali, ústa neotvárali. Niekoľko ráz načínal hovor, veď sa s nimi dobre poznal, ale strach pred veľkomožným bol väčší ako sila známosti.

Ráno, len čo sa lúče slnca dotkli vrchovcov bytčianskych striech, hradný pán sa ponáhľal spýtať sa ho, ako sa cíti a či si teraz vie predstaviť, ako bývalo denne Beloňovmu chlapcovi. Bača dohúžvaný od smrteľnej úzkosti hodil sa mu k nohám a bozkával mu obuv. Pre meno božie ho prosil, aby sa nad ním zľutoval. Sľuboval, že mu bude najoddanejším služobníkom. A povie mu aj, čo nikomu nepovedal, lebo vie, čo nikto iný nevidel, nepočul.

Lež hradný pán sa nenachytal na jeho tajomstvá. Naznačil zbrojno¬šom, aby otvorili pivničné dvere a šmarili baču dnu.

Táto chvíľa bola pre stráž najhoršia. Boli presvedčení, že drak na¬zlostený pre nočný hurhaj striehne pri samých dverách a len čo ich otvoria, oškvarí ich strašným plameňom, alebo ich oblapí dlhočizným jazykom. Aj tak je zle, aj tak je zle!

Aké však bolo ich prekvapenie, keď z hradnej pivnice vyšiel Beloň, svieži a zdravý, len vlasy mu srieňom zbeleli. Hradného pána to natoľko udivilo, že Beloňa ani neposielal späť. No skôr, ako sa ho stihol spýtať, ako to, že ešte žije, z pivničných dverí sa ozval ručavý hlas nazlosteného draka:

„Viac mi sem nehádžte také sucháre ako včera večer!“

Hradný pán sa prvý spamätal z úľaku. Sám zdrapil zmľandraveného baču a priam ho vhodil do pivnice. Sám aj ťažké dvere za ním zabuchol. Len potom si vydýchol.

„Páčiš sa mi, veľkomožný,“ hučal drak. „Uisťujem ťa, že si vyrovnáme aj ďalšie rováše.“

Veľkomožný bol nevšedne spokojný. Konečne sa dozvedel, že drak nemá nič proti nemu. Naopak, je mu spojencom proti žene-strige. Veď bača je ženin človek. V návale radosti pozval si Beloňa do svojich izieb a obdaril ho zlatými peniazmi.

Na druhý deň ráno kázal veľkomožný otvoriť hradnú pivnicu a po¬zrieť, čo je s bačom.

A ten si vyjde stade zdravý a svieži, akoby celú noc bol spal na voňavom sene! Hradná stráž bola taká prekvapená, že ho nechala, nech si ide, kam chce. A on zamieril rovno k veľkomožnej.

Ak všetkých prekvapilo, že žije a je zdravý, ona vytreštila oči a zdrevenela; na slovo sa nezmohla. Nazdala sa, že jej udrela ostatná hodina: drak sa s bačom dohovoril a skántria ju. Zbadala sa však skorej, ako bača stihol čosi urobiť. Rýchle zamrmlala niekoľko zaklínacích slov, a hľa, bača sa razom zmenil na malú slabú mušku.

„Tak, a teraz vrav, čo bolo v pivnici!“ nahla sa nad neho, hotová prizabiť ho, len čo sa zmrví, že uletí.

Vyrozprával jej, že drak ho najprv naozaj chcel zožrať. Ohňom začal naň dýchať. Potom však zachrapčal, akoby si bol znechutene odpľul:

„Aj ty si suchár ako ten včerajší. Zabúchaj im, nech ťa pustia. A pošleš mi sem veľkomožného.“

Potom si však uvedomil, že veľkomožný nepôjde sám od seba do pivnice, a zbrojnoši sa ho nedotknú ani na rozkaz veľkomožnej. Treba mu pohodiť nejakú návnadu. Nakoniec si zmyslel, že najlepšia návnada bude, ak oni dvaja vojdú do pivnice a trochu si pokričia. Veľkomožný si bude myslieť, že ich drak chrumká a bude sa chcieť presvedčiť o tom na svoje oči, otvorí pivnicu, nazrie, a drak chmat po ňom dlhým jazyčiskom.

„Dobre ste to premysleli,“ prikývla striga.

Jednako však nemala chuť vojsť do pivnice. Lež aby si draka nepobúrila proti sebe, aby jej aj ďalej slúžil, nakoniec predsa len pristala. Ale to len preto, lebo už vedela, čo urobiť, aby aj draka nedráždila, aj seba zachránila. Len čo prejde cez pivničný prah, zopár ráz strašne vykríkne, aby si vonku bohviečo mysle¬li, potom sa premení na drobnú, takmer neviditeľnú mušku. S drakom sa aj tak dohovorí.

Keď veľkomožný zazrel baču, sprvu sa naľakal, že teraz sú už traja proti nemu. Keď však videl, že jeho žena a bača akosi často pozerajú k pivnici, ba aj sa pomaly blížia k nej, oddaným zbrojnošom prikázal, aby sa potulovali po dvore a len čo tí dvaja vojdú dnu, nech priskočia ku dverám a zatvoria ich.

Zbrojnoši ešte nikdy nijaký rozkaz nesplnili tak ochotne ako tento. Zavreli pivničné dvere, priložili mocnú záporu. Pre istotu ju podopreli aj hrubou kladou.

V tej chvíli sa vnútri ozvali úzkostlivé výkriky. Ktosi z tých dvoch aj zo tri razy zabúchal na dvere; no tretí raz to už ani nebolo buchnutie, skôr len akýsi škrabot.

Veľkomožný aj veril aj neveril, že je po nich. Veď aj Beloň kričal, a vyšiel celý! Aj bača reval, a nebál sa vrátiť dnu! Nebodaj vreštia len preto, aby aj on zvedavo nazrel, a drak ho schrumne ako pes drobný koštialik. Takú radosť im naozaj nedožičí!

Na tretí deň prikázal zbrojnošom, aby dvere len pomaly odškierali. Ak uvidia vyletieť stade vtáča alebo muchu, aby ich okamžite zabili. Ak im ujdú, dá ich vhodiť do pivnice. Dvaja teda otvárali, dvaja striehli na vtáčika alebo na muchu. Piaty, ktorý mal najpresnejšiu ruku zo všetkých hradných zbrojnošov, držal kopiju. Ak by bol vyšiel kôň, mal mu ju vbodnúť rovno do srdca.

Ale mucha nezabzučala, vták neprebrnkol popri nich, ani kôň sa nepostavil do dverí.

V pivnici zostali po strige i po rybárovi-bačovi len holé kosti. Poddaní bytčianskeho panstva si uľahčené vydýchli. No len na pol úst: ešte zostal nažive drak!

A tu príde do hradu černokňažník z Čierneho.

„Všetko, čo sa stalo,“ povedal hradnému pánovi, „stalo sa podľa mojej vôle a podľa mojich kníh. Drak oklamal baču a bača oklamal strigu. Drak ich napokon oboch zožral, ale to bola jeho posledná hostina. Teraz ho vyvolá¬me, vycitujeme.

Požiadal hradného pána, aby spomedzi svojich zbrojnošov vybral štyroch najmocnejších, ktorí sa vedia tuho zahnať aj tým najťažším mečom. Jedné¬ho postavil po jednej strane pivničných dvier, druhého po druhej.

„Drak má tri hlavy,“ povedal im. „Tri veľké hlavy na mocných krkoch, ktoré sú pokryté plechovými šupinami. Musíte sa teda akurátne zahnať, aby ste mu dve hlavy odťali jedným švihom. Tretiu nestínajte. Rozlial by sa vám na kolomaž a v hradnom dvore by už nikdy nebolo čistej zeme.“

Keby prvú dvojicu opálil plameň z dračej papule, druhá mala prisko¬čiť a vykonať rozsudok. Tretia dvojica už nebude potrebná, lebo slová z černokňažníkových kníh sú také silné, že drakovi odoberú najmenej polovicu moci. Keď zotnú hlavy, nech zaraz uskočia, lebo potom príde jeho, černokňažníkova chvíľa.

Všetko ostatné muselo von z dvora. Ani veľkomožný tam nesmel zostať. Potom odhodili kladu a odtiahli záporu. Černokňažník stál naproti dverám s roztvorenou knihou. Nehľadel, čo sa deje, len čítal a čítal. Citoval draka z pivnič¬ného úkrytu a súčasne mu aj moc odnímal.

Drak najprv niekoľkokrát zlostne zamrmlal. Potom sa zopár ráz je¬dovato zmrvil. A veru, nebolo to hocijaké zmrvenie! Všetci, čo boli na Bytčianskom hrade, ba aj na dobrú hodinu od neho, mysleli, že sa okolité hory rúcajú do Považia. Lež čo ako sa trepal, musel sa obrátiť k pivničným dverám, oprieť sa o krátke čapaté nohy a pomaly sa blížiť k otvoru.

Najprv vyšľahol cez dvere plameň. O chvíľu černokňažník zakričal na prvého zbrojnoša:

„Tni!“

Zbrojnoš zaťal priam v najvhodnejšej chvíli. Jedna hlava bola dolu.

S druhou to bolo o niečo ťažšie; dvaja museli ťať. Bola staršia, pev¬nejšia. Ale napokon aj tá spadla.

V tej chvíli sa mal mihom-letkom vyprázdniť celý dvor. Zbrojnoši naozaj poslúchli černokňažníkovu radu, no hradný pán, ktorý bol dovtedy vyzeral spoza prichlopených palácových dvier, znezrady sa rozbehol k černokňažníkovi, akoby mu chcel dačo povedať. Černokňažník ho zbadal, no ak sa nechcel sám zahubiť, nemohol ho ratovať. Drak už vytŕčal aj tretiu hlavu z pivnice. Na tú mu šikovne hodil kantár. Ľudia, čo vyzízali z okien a dverí, nestihli sa ani dobre spamä¬tať, a černokňažník už sedel na chrbte šarkana ako na poslušnom koni.

Len keď sa drak s černokňažníkom dvíhal z dvora, aby preletel ponad budovy i múry, zazreli mu na chvoste oveseného veľkomožného. Či sa draka sám chmatol, alebo si ho drak akýmsi činom prilepil o šupiny, to sa nikto nikdy nedozvedel, pretože veľkomožný sa už nikdy na Bytčiansky vodný hrad nevrátil.